Kedy, ak nie teraz?
Pre každého športovca existuje nejaká méta. Preteky, olympiáda, majstrovstvá sveta. Ale čo my, bežní smrteľníci? My, čo športujeme hlavne pre radosť, aj keď si meriame všetky možné parametre, ale na Bielom kríži si aj tak dáme hotdog a pivko. A práve tam, niekde medzi tréningami a bežným životom, sa mi v hlave zrodil jeden nápad: Skúsiť Ironmana!
Viem, tisíce amatérskych športovcov to spravili predomnou a ďalšie tisíce to spravia po mne. Ale ak táto moja cesta inšpiruje čo i len jedného človeka, že sa dá pripraviť aj popri práci (v mojom prípade podnikaní) bez toho, aby človek vyhral jackpot, tak všetky tieto riadky budú mať zmysel.
Disclaimer na úvod: Každý má svoje dôvody. Každý sme jedinečný. Každému vyhovuje iný postup. Na všetky témy, tréningové fázy a prípravu by určite existovalo aj množstvo iných názorov od skúsenejších ľudí. V rámci tejto série blogov preto prezentujem čisto svoje vlastné postrehy a skúsenosti.
Za každým cyklistom hľadaj zraneného športovca
Podobne ako mnohí, aj ja som mal roky viacero športov ako hobby. Všetko sa ale zmenilo po opakovanom zranení členka. RTG ukázalo prasknutú kostičku a doktor mi rovno odporučil zavesiť futsalové kopačky na klinec (ak teda to naše kopanie s kamarátmi vôbec môžem nazvať futsalom 😁).
A tak prišlo ortopedické „stop“ a odporúčanie od fyzioterapeutky: cestná cyklistika a plávanie. Žiadne behanie, žiadne hory, žiadne lezenie, ani MTB. Našťastie kamarát mal starý cestný bike, ktorý nepoužíval a požičal mi ho na rozbeh. Aj keď som v mladosti jazdil MTB súťažne, po 20 rokoch bola doba úplne inde. A paradoxne, niektoré „staré skúsenosti“ mi boli skôr na škodu ako na úžitok. Bolo treba znova pochopiť, ako funguje jazda v pelotóne, že na hrádzi sa nejdú bomby hneď od štartu a že niektoré veci sa menia. Medzi spoločnými jazdami a bolesťou v členku na 15. – 20. kilometri sa zrodila prvá serióznejšia myšlienka - dať tomuto športu šancu.
Po niekoľkých mesiacoch som mohol pomaly pridať beh, nejaké 3–4 km tempom slimáka. Ale v hlave mi už svietil cieľ: vyskúšať krátky triatlon. Nebolo to „all in“, skôr taký vnútorný sľub, ktorý mi počas zranenia pomáhal ísť ďalej. Vedieť, že raz to budem schopný odplávať, odbajkovať a odbehnúť ma držalo nad vodou.
Zimné „tréningy“ a profi amatér
V zimných mesiacoch sa samozrejme dá super trénovať open water plávanie a rovnako aj bajkovanie (pre istotu: nedá 😁). Takže dočasným cieľom sa stal polmaratón. Ešte pred štedrovečerným kaprom som si bol dať 12 km. A poviem vám, to bol výkon. Najmä keď vezmem do úvahy, že svokrovci sú z Oravy 😁.
Priznám sa, že v mojej príprave na prvý triatlon bolo viac chaosu než štruktúry. A to sa, samozrejme, nevyhnutne prejavilo. Vyvrcholilo to prasknutým rebrom počas brick runu (to je keď si skúšate zabehnúť hneď po bajku). Snažil som sa vyhnúť malému dieťaťu, ale namiesto toho som spapal asfalt a odnieslo si to rebro. Takže namiesto tonizácie výkonnosti, prvého open water plávania a testovania požičaného neoprénu som absolvoval „gaučový tréning s liekmi“. Perfektný štart, normálne ukážkový profi amatérsky triatlonista 🙈.
Prvý triatlon v Šamoríne
K môjmu prvému štartu v Šamoríne sa ani nejdem veľmi vyjadrovať. Prasknuté rebro, voda, ktorá nemala ani povolených 12 stupňov a do toho nepríjemný vietor. Našťastie, vďaka tabletkám proti bolesti mi to bolo asi jedno.
Jedno viem určite, od tohto momentu bol cieľ jasný – ak chcem raz prežiť Ironmana, musím mať plán a štruktúru.
Článok a fotky: Peťo Brichta